| 
V chladné novembrové dni sme okúsili májový čas. Že ako sa nám to podarilo? Účastníci Indulony VIII. sa totiž na chvíľku presťahovali do útulného penziónu Prvý máj v Tatranskej Lomnici, kde spoločne prežili jeden naplnený víkend.
Akcia, na ktorú som už počula toľko chvál. Intelektuálno–duchovno-logické napredovanie. Hm, snáď tam nebudú samí einsteinovia. Tak konečne mi to vyšlo. Posledný týždeň pred Indulonou som sa už nevedela dočkať. Tešila som sa na známe tváre, novú skúsenosť a v neposlednom rade – na tohtoročné témy.
Organizátori načasovali ôsmu Indulonu na termín osláv Nežnej revolúcie. Naším intelektuálnym napredovaním nás sprevádzal jeden z aktérov revolúcie a aktivista podzemnej Cirkvi, František Mikloško. Práve fungovanie tajnej Cirkvi v čase totality bolo nosnou témou víkendu. Ale poďme pekne po poriadku.
Po všetkých trampotách s cestovaním konečne vystupujeme na malebnej tatranskej stanici a kráčame k spomínanému romantickému penziónu. Ešteže začíname večerou, lebo moje intelektuálne bunky by sa inak nenaštartovali. Hosťom piatkového večera bol Andrej Legutký, známy skautský kňaz. A zanietený pilot padákových klzákov. Práve o dobrodružstvách v oblakoch nám s nadšením rozprával, ale vopred varoval pred nástrahami tohto športu. O nástrahách táborových románikov už sme sa rozhovorili viac.
Sobotné dopoludnie patrilo závažnejším otázkam. Vzájomne sme sa obohatili názormi na tému homoloby v spoločnosti. Obzvlášť sa mi páčil Andyho postreh: „Karavána ide a psy brešú.“ Napriek útokom a udalostiam, na ktoré musí Cirkev reagovať, by mala myslieť na svoje poslanie a k nemu neustále smerovať.
Priamo v srdci Tatier sme mali česť podebatovať s vysokohorským vodcom Pavlom Rajtárom. Autentickosť zabezpečená, videá nás uchvátili a zážitky z hôr jednoducho vždy obohatia. Preto sme sa po obede vybrali zažiť niečo nové. Prechádzku po tatranskom vzduchu sme zakončili dumaním nad osudom zabudnutej lanovky.
V predvečer 17. novembra sme si pozreli dokumentárne filmy o osobnostiach tajnej Cirkvi na Slovensku. Priamo z prvej ruky sme sa dozvedeli o jej fungovaní, ale aj o nenávisti komunistov voči nej. Zamrazilo nás, aké brutálne, až ťažko uveriteľné praktiky používal totalitný režim na zastrašenie nevhodných ľudí. Ako si dovoľoval mučiť zasvätené osoby za ich vieru. Ako sa jednoducho bál... Symbolicky, v nedeľné ráno, sme sa vrátili o 24 rokov späť a diskutovali o páde komunizmu i Sviečkovej manifestácii.
Počas každej voľnej chvíle víkendu sme debatovali na tie najrôznejšie témy. Spánok je predsa prežitok a rozoberať prednášky treba aj cestou autobusom. To je tá indulonovská deformácia. Vďaka Bohu za ňu.