| 
V piatok 4. 11. 2016 popoludní sme sa stretli na železničnej stanici... Ale niéééé. Jasné, že nie, veď išlo o celoslovenskú akciu a každý prišiel z iného kúta iným dopravným prostriedkom. Dôležité bolo, že sme sa v ten večer všetci (vyše tridsiati) stretli niekde inde, konkrétne v ubytovni Viola vo Veľkej Lomnici na Indulone 13. A začali sme zostra.
Hneď po večeri, pri ktorej sa nedalo nevšimnúť, že porcie na tanieroch sú viac než štedré, sme privítali medzi sebou vzácneho hosťa – herca a recitátora Štefana Bučka. „On môže hovoriť hocičo, stačí mi ten jeho úžasný hlas,“ tak reagovali mnohí, ktorí počúvali jeho prvú prednáško-diskusiu o Danteho Božskej komédii. Bola nabitá zaujímavými informáciami o autorovi i o tomto unikátnom diele, ktoré nám v škole nikdy nepovedali. A Števko (tak si napísal na menovku) do svojho výkladu vložil aj seba. Hovoril nám o mnohých postavách z tejto básnickej skladby, niektoré vlastným telom zahral, vysvetľoval, prečo ich autor umiestnil do tých-ktorých vrstiev posmrtného života (peklo, očistec, nebo), v čom spočíva peklo a v čom nebo podľa Danteho predstáv atď. Samozrejme, nevynechal ani ukážky z talianskeho originálu a potom zo slovenského a českého prekladu (pri niektorých celkom zábavne menil hlas, lebo najlepšie sa vraj citujú zločinci z pekla) a perličky o tom, kto a ako tieto preklady robil.
Keďže naša akcia sa na 13. časti rozrástla o pekný počet nových indulončanov, nasledovali zoznamovačky. Trvali možno trochu dlhšie, ale dôležité bolo, že sme sa pri nich aj zabavili, aj trošku spoznali. Potom už pokračoval voľný program tradičnou večernou neviazanou diskusiou. Samozrejme, väčšina ľudí využila to, že pán Bučko zostal s nami až do druhého dňa, a tak rozprával, odpovedal na otázky, opäť rozprával a opäť odpovedal na otázky až doooo... asi jednej hodiny po polnoci.
A na druhé ráno pokračoval. Jeho druhý diskusný blok sa týkal poézie, práce divadelného herca, prezradil nám rôzne zákulisné zaujímavosti, predniesol (väčšinou spamäti) básne viacerých slovenských básnikov: Andreja Sládkoviča, Miroslava Válka, Milana Rúfusa, Vojtecha Mihálika atď., ale aj svoje vlastné. Hovorili sme o úlohe šepkárov v divadle, o starostiach a radostiach hercov a napríklad aj o tom, ako sa vysporadúvajú s tzv. „háklivými scénami“ – erotické pózy, nahota, vulgarizmy – nielen herci samotní, ale aj ich manželia a manželky.
Pred obedom sme privítali medzi sebou rovno štyroch nemenej vzácnych hostí. Z Prešova dorazil pomocný gréckokatolícky biskup a člen FSE (Federácia skautov Európy) Milan Lach. Takmer súčasne s ním prišli z Bratislavy traja ďalší efezáci: Marek Šmid (prezident FSE na Slovensku) a jeho skautskí bratia a sestra Jozef, Adam a Janka. V prvom bloku predstavili svoju organizáciu a aj keď to takto povedané vyznieva trochu sucho, naozaj to stálo za to. Ich rozprávanie bolo také inšpiratívne a zaujímavé, že diskusia, ktorá sa rozbehla, by nemala koniec, keby ju nútene neprerušil obed.
Po ňom prišiel na rad opäť Štefan Bučko. Jeho témou bola hra od autora Karola Wojtylu s názvom Lúče otcovstva. Súhlasím, že lepšie by bolo vidieť ju naživo, než o nej len počúvať, ale tento bod programu sa nám, žiaľ, nepodarilo uskutočniť napriek veľkým snahám jej aktérov. Keď už nebolo o čom, Števko dostal z publika (najmä od efezákov, ktorí na predchádzajúcich diskusiách neboli) množstvo otázok, a tak sa stalo, že na vlak do Bratislavy pravdepodobne musel utekať, aby ho stihol.
Tak prišla 13. Indulona o hosťa s nádherným hlbokým a veľmi príjemným hlasom. Na ľútosť však všetci rýchlo zabudli pri dvojhodinovom voľnom čase. Niektorí sa šli nadýchať jesenného tatranského vzduchu, no mnohí zostali v priestoroch ubytovne a pohrúžili sa do podnetných debát s bratmi efezákmi. Témy na rozhovor sa nemíňali, len akoby stále pribúdali nové. Mala som pocit hodnotnej výmeny skúseností s obojstranným záujmom.
Voľnú diskusiu sme museli prerušiť kvôli nadchádzajúcemu bloku Milana Lacha o katolíckej cirkvi a skautingu, resp. o katolíkoch v skautingu. Prvú časť svojho výstupu poňal typicky jezuitsky: aby pôsobil exaktne, prečítal nám preklad zaujímavého talianskeho textu Atiglia Grieca. Potom prešiel na voľné rozprávanie a napokon, ako sa dalo očakávať, vznikla veľká diskusia, do ktorej sa zapájali všetci. O. Milan trpezlivo odpovedal na otázky, občas sa doslova rozohnil ako novodobý prorok a nebolo výroku, v ktorom by sa neukrývala veľká životná pravda. Na margo tejto diskusie nám jeden z prítomných skautov povedal: Konečne sme odtabuizovali tému Boha v skautingu. Presne tak. Škoda, že po večeri sme sa s vladykom museli rozlúčiť.
Debát s vážnym obsahom už bolo v tomto dni dosť. Ale trošku sa zabaviť a podiskutovať v časovom strese na niekedy naozaj bizarné témy sa ukázalo ako skvelý nápad. Stalo sa tak pri súťaži o indulonské tričko, kde v dueloch bojovali proti sebe dvojice rečníkov. Zvíťazili dvaja najlepší (populisti) – Marek Šmid, ktorý je v občianskom živote právnikom, a Fialka. Tí sa nehanbili vo svojich výstupoch ani spievať či znížiť sa na úroveň telešopingových reklám. Očividne to však na publikum funguje, a tak títo dvaja experti presvedčili prítomných divákov, že v stanoch sa v skautskom tábore musia používať prezuvky. Fialové tričká, vysmiati víťazi a skauti, ktorým od smiechu z ich prejavu doslova tiekli slzy, to bol záver tohto vydareného dňa.
Nedeľa bola podobne nabitá ako sobota. Po rannej omši a raňajkách sme v tomto upršanom ráne pokračovali skvelou diskusiou s ďalším pozvaným hosťom – psychológom a spoluautorom knižky Drakobijec moja cesta Jurajom Hajkovským. Jeho blok bol zameraný predovšetkým na interpretáciu knihy a predstavenie výchovnej hry, ktorá sa k nej viaže. A keďže to celé súvisí s porážaním siedmich hlavných hriechov (dračích hláv) a s učením sa čnostiam, diskusia získala k tomu všetkému aj silný duchovný rozmer. Jurajove knižky a hry sa dali priamo na mieste rovno kúpiť a málokto nevyužil príležitosť, aby si ich nedal aj podpísať autorom.
Kým sa kupovalo a podpisovalo (to nemalo konca!), na scénu prišli opäť bratia efezáci, aby porozprávali a premietli niečo o tom, ako motivovať roverov a strážkyne (v našej terminológii roverky) k službe. Mulatovanie počas predchádzajúcej noci a upršaný deň spôsobili, že niektorých ťahalo na spánok, no kto vládal počúvať a zapájať sa do diskusie, mohol si odniesť ďalší balík podnetných nápadov do vlastnej roverskej duchovnej i vzdelávacej činnosti.
Čas však je neúprosný. Obed sa priblížil, ani sme nevedeli ako a zrazu sme sa museli rozlúčiť. Ľudia sa postupne povytrácali domov, no čo je najdôležitejšie – okrem toho, že sme získali množstvo nových informácií a vedomostí z oblasti herectva, poézie a rétoriky a že sme sa dozvedeli, ako funguje organizácia FSE na Slovensku i vo svete, otvorili sme dokorán dvere ďalšej spolupráci a kontaktom s ľuďmi, ktorí sa podobne ako my snažia držať odkazu Badena-Powella, hoci s dôrazom na trošku iný cieľ. Veľmi chcem veriť, že aj oni sa niečím pri nás obohatili, no pravdou ostáva, že my môžeme od nich čerpať mnohé skúsenosti a že čím viac odkukáme (teraz narážam predovšetkým na spirituálnu a vzdelávaciu stránku), tým viac získame.
Indulona 13 patrila jednoznačne medzi tie lepšie. Pričinili sa o to naši hostia, ktorých výstupy boli nesmierne dôveryhodné; keď rozprávali, hovorili o sebe, o tom, čím žijú, na nič sa nehrali (okrem Števa Bučka, ktorý to má v popise práce) a azda všetci do bodky spĺňali ôsmy bod skautského zákona. Skrátka – bolo veselo. Nuž povedzte, keď sa spojí odbornosť s autenticitou a humorom, čo viac si ešte môžeme priať?