| 
Na Indulonu 10 sme sa svedomito pripravovali. Vedeli sme, že bude výnimočná: o deň dlhšia, s takmer dvojnásobným počtom účastníkov ako bežne, s dvoma hosťami navyše, ďaleko na západe a predovšetkým – že bude jubilejná.
Boli sme poslednými návštevníkmi školy v prírode pri Trenčianskom Jastrabí (po nás sa toto zariadenie malo zrušiť – škoda). Termín bol zvolený opäť symbolicky – na 25. výročie Nežnej revolúcie.
Meditatívny začiatok, náročný stred
V piatok večer sme začali trochu netradične veľmi príjemnou meditatívnou aktivitou, ktorú pre nás zorganizoval prvý hosť – Matěj Hájek. Je to blízky spolupracovník Daniela Pastirčáka, kazateľ Cirkvi bratskej. Pri úryvku z Písma, kúsku hliny znázorňujúcej pominuteľnosť, ohníku v blízkom lese a spontánnej osobnej modlitbe mal každý dosť času uvažovať a spomaliť.
A v sobotu sa to potom spustilo naplno. Takmer súčasne sme medzi sebou privítali troch mimoriadne vzácnych ľudí: doc. Marka Petra – bioetika z Prešovskej univerzity, spisovateľa Daniela Heviera a bývalého politika Františka Mikloška. Keďže účastníkov bolo takmer štyridsať, rozdelili sme sa na dve skupiny a na striedačku sme si mohli vypočuť Daniela Heviera, ktorý so zápalom a veľmi prakticky rozprával o tvorivosti, a Marka Petra, ktorý trochu akademicky rozprával o problematike eutanázie a umelého oplodnenia. Priestor na otázky v závere sme naplno využili. To sa už diskutovalo o všeličom, napr. či deti po smrti idú stopercentne do neba, alebo či Boh používa pri udeľovaní odpustkov matematiku. Pán Hevier sa tiež nenechal zahanbiť. Prečítal nám niekoľko básní, urobil nám ich stručnú interpretáciu a predovšetkým nás podnecoval k tomu, aby sme písali, písali, písali.
Etika, bioetika a hudba
Hneď poobede som sa dostala k slovu ja. Možno pocta, možno paradox, keďže sa ani náhodou necítim byť kompetentná rozprávať do náročných tém našich hostí. Že mi bude udelené slovo, som sa dozvedela až tesne predtým. František Mikloško sa totiž rozhodol, že diskusiu o etike v politike chce mať moderovanú. Otázky, o ktorých mal rozprávať a ktoré som mu posielala vopred mailom, rukou prepísal, strčil mi ich pod nos, že vraj „toto sa ma budeš pýtať“. Nakoniec to vypálilo celkom dobre, pýtala som sa ho nielen podľa ťaháka, ale som si nejaké ďalšie podtémy vymyslela na mieste. A tak nám František s humorom a charizmou jeho vlastnou rozprával o tom, prečo sa väčšina politikov nechá opiť slávou a mocou, čo spravia s ľuďmi peniaze, aký vplyv má na politikov viera v Boha, priatelia či manželky.
Potom dostal slovo Daniel Hevier a spolu so slovom tiež klávesy a noty vlastných piesní. Popri krátkom predstavení svojho skautského života 1968 – 1969 nám stihol aj zaspievať a predstaviť svoj najbližší projekt, ktorým by chcel obohatiť svet detskej literatúry.
Po tomto uvoľňujúcom bloku prišla na rad náročná bioetická téma doc. Petra. Rozprával nám predovšetkým o morálnych rizikách umelého oplodnenia, o tom, prečo ním ideme proti prirodzenému zákonu, ako sa správať k ženám, o ktorých vieme, že toto podstúpili (určite nie s odsúdením), čo k takémuto konaniu ľudí vedie a kam môže viesť, ak doterajší vývoj zostane bez kontroly. Priestor na otázky využil najmä Hej, ktorý pracuje ako záchranár, a jeho pripomienky či morálne dilemy vychádzali naozaj z praxe.
Konečne trochu relaxu
Dva ďalšie (relaxačné) bloky patrili Petrovi Kršákovi, kunsthistorikovi z Bratislavy. Ten nám slovom aj obrazom odprezentoval svoje cesty do Gruzínska a Sýrie. Porozprával nám o architektúre, náboženskom zložení, čiastočne aj o obradoch, o kultúre, geografii, histórii a umení týchto krajín. Pri jeho výklade sme si trochu oddýchli, ale sme sa aj kopu nových vecí dozvedeli.
V ten deň sa na Slovensku konali regionálne voľby. Práve preto sme si ako večerný program zvolili slovenský film Kandidát. Je v ňom trochu nevyberaný slovník, no myšlienka je skvelá: ako možno docieliť peniazmi, použitím médií a masírovaním verejnej mienky, aby obyčajného „nič neznamenajúceho“ človeka zvolili za prezidenta republiky.
Popoludnie s Jurajom a dve torty
V nedeľu dopoludnia bol vyhradený priestor na omšu v neďalekej dedine a tiež čas na výlet do okolia. To nám však prekazilo daždivé počasie. Napriek tomu sme poniektorí odskočili do Trenčína na hrad, iní sa boli aspoň prejsť a ďalší spali alebo relaxovali po svojom. Poobede sme potom začali opäť natvrdo – filozof a učiteľ z Kolégia Antona Neuwirtha Juraj Šúst nám prišiel porozprávať (opäť symbolicky, keďže to bolo presne 17. novembra) o marxizme. Najprv si vypočul nás, čo by sme sa radi z jeho výkladu dozvedeli, a potom začal rozprávať. Mohli sme počuť rôzne zaujímavosti o Karlovi Marxovi a jeho rodine, o jeho filozofii i diele.
Večer sme sa potom všetci stretli v spoločenskej miestnosti na jubilejnej oslave Indulony 10. Všetci si posadali ku stolom ozdobeným sviečkami a zákuskami. Program bol veľmi jednoduchý: na úvod sme oslávili Marka Brezu, ktorý si prevzal ocenenie Orlí skaut. Pofotili sme sa a ďalej sme pokračovali čisto v indulonskom duchu. Fabo „sfleku“ prečítal príhovor, ktorý som preňho napísala. Na to, že o ničom dopredu nevedel, to bolo veľmi dobré. Potom sme mali pre účastníkov pripravený krátky kvíz s otázkami o Indulonach od ich vzniku. Víťazi získali privilégium sfúknuť sviečky na indulonskej torte. Vďaka Lenke sme torty mali až dve, nuž sme obe rozrezali, porozdeľovali (poniektorí sme ich jedli ešte aj doma) a pri zákuskoch a kofole potom skauti debatovali, o čom chceli a dokedy chceli. Nemusím asi hovoriť, že našli sa aj takí, čo to potiahli až do rána.
Máme za sebou prvú päťročnicu
V pondelok ráno tí, ktorí nespali, mali možnosť vypočuť si dokončenie témy marxizmu a potom ešte o západnej civilizácii podľa Dawsona. Samozrejme, všetko v Jurajovom podaní. Jeho výstupy sa stretli s takým úspechom (ja som vedela, že je dobrý!), že v celkovom hodnotení účastníkov sa umiestnil na prvých priečkach, dokonca predbehol aj Daniela Heviera. A to sa nepodarí len tak hocikomu.
Máme za sebou trošku masovejšiu a náročnejšiu Indulonu 10 a zároveň päť rokov práce na jej predchodkyniach. Témy tejto časti boli rôznorodé, no práve preto verím, že každý si tam našiel niečo svoje, niečo obohacujúce, čo si priniesol so sebou aj domov. Ja osobne som si priniesla tortu a dosť zdĺhavú chorobu, ale tú druhú spomínanú nepríjemnosť mi určite vynahrádzajú zážitky, nové informácie, (nielen) organizačné skúsenosti a kontakty. Za ne a aj za všetku pomoc, ochotu a ústretovosť všetkým ďakujem.